Vz(d)or 22

Muž sa pomaly preberal z plytkého spánku. Dávno nebol najmladší, takmer polovicu noci prebdel. Keď začalo svitať, vstal z lôžka a pristúpil k oknu. Odmietol olovenú ťažobu rodiaceho sa dňa rovnakého ako tých pred ním. Hlavou mu prebleskla spomienka na obľúbenú metaforu. Dnešok sa vskutku začínal podobať náhle ulovenej opici. Polhodinu cvičil, strečing, brušáky, kľuky, malé váhy, zopár krátkych sérií direktov a zasekávaných hákov adresovaných imaginárnemu protivníkovi. Osprchoval sa. Už dlhšie sa neholil, dnes to bolo inak. Zrkadlo jeho skúmavý pohľad s úsmeškom opätovalo. Vmietlo mu do tváre polonahú grimasu obkreslenú šedinami, vyžarujúcu únavu a trpkosť.